Prebiehajúci týždeň sme si v liturgii pripomínali dva mariánske sviatky – narodenie a meno Panny Márie. Tieto dva osobné sviatky nám môžu pripomenúť súhru medzi Božím a ľudským plánom. Život totiž dáva Boh, kým ľudia (rodičia) dávajú meno. Aj v iných udalostiach má primát Boh, i keď si to neraz neuvedomujeme alebo ho nevnímame. Naše reakcie, resp. odpovede na najrôznejšie udalosti a podnety v živote nás môžu viesť ďalej – k sústavnému dialógu a vedomej spolupráci s naším tajomným a dobrým Bohom a Pánom. K nasledujúcim prosbám skúsme pripojiť a pomenovať si aj tie svoje skutočné:
- za pána Jozefa, ktorého čaká tretia operácia kolenného kĺbu, nech ho Boh posilňuje i riadi ruky lekárov pri zákroku;
- za pani doktorku Kamilu, aby ju Pán požehnával v jej službe;
- za bohuznámu osobu, aby ju Pán posilnil v kauze s obyvateľmi bytovky;
- za duchovnú posilu pre sr. Máriu v jej novej ťažkej chorobe a počas prebiehajúcej liečby;
- za sestru Máriu a celú jej rodinu;
- za pani Mariku, ktorá podstúpila operáciu bedrového kĺbu, aby jej Pán udelil milosť uzdravenia a posilnil ju v rekonvalescencii;
- za obrátenie násilníkov a za pokoj na zemi.
Pozoruhodné i inšpirujúce na Márii je to, že svoje slová spájala s dobrými skutkami. Evanjelista Lukáš zaznamenáva záver jej stretnutia s Gabrielom a jej následnú odhodlanosť ísť za príbuznou Alžbetou: „38 Mária povedala: ‚Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.‘ Anjel potom od nej odišiel. 39 V tých dňoch sa Mária vydala na cestu a ponáhľala sa do istého judejského mesta v hornatom kraji.“ (Lk 1,38-39)