„Vidíš to dieťa?!“ boli slová osemdesiatročného pátra, ktorý smutný nad hrôzou vojny mi ukazoval záber poraneného chlapčeka. „A váš život nemá rovnakú hodnotu?“, spýtal som sa ho obratom… iba preto, aby som vyjadril, že hodnota každého jedného človeka je nevyčísliteľná a nenahraditeľná. Aj s našimi prosbami to môže byť obdobne. Niektoré síce môžu byť srdcervúcejšie, iné zasa vrúcnejšie, či iné iba zdanlivo plytké. Jednako však máme prosby, o ktorých naliehavosti nehodno pochybovať. Sú to tieto dve:
- za svetlo Ducha pri hľadaní cesty v povolaní,
- o posilu za vyčerpaného kňaza,
- za Ľudmilu, lekárov a za reoperáciu bedrového kĺbu,
- za birmovaca Timotea, čo mal vážny úraz na bicykli.
Ježiš bezprostredne pred tým, ako učil modlitbu Otče náš, prízvukoval dôležitosť modlitby aj nad jej vonkajšou podobou: „A keď sa modlíte, nebuďte ako pokrytci, ktorí sa radi postojačky modlievajú v synagógach a na rohoch ulíc, aby ich ľudia videli. Veru, hovorím vám: Už dostali svoju odmenu.“ (Matúš 6,5)
Pan v kazdom case tvori cosi nove, aj v nas..len tomu treba verit a byt otvoreny.